Má vôbec zmysel komunikovať alebo na čo sa ešte smieme spýtať

Je prirodzené, že deti sa pýtajú a dospelí im s väčším alebo menším úspechom a trpezlivosťou odpovedajú. Ako deti rastú, mení sa ich pýtanie v očiach mnohých dospelých na otravné a neslušné. Neskôr sú z detí mladiství, a keď sa stanú dospelými, je pýtanie sa považované za prejav nezdvorilosti, drzosti a často krát útoku. Nevyhnutným dôsledkom je, že dospelí sa pýtajú oveľa menej ako sa pýtajú deti.
Verte nie je to tým, že by vedeli zásadne viac alebo poznali odpovede na otázky, ktoré im napadajú. Je to tým, že sa postupom času naučili nepýtať sa! Je to správne?

Hovorí sa, že deti nám nastavujú zrkadlo. Prečo asi? Je to práve preto, lebo sa opýtajú na veci, na ktoré sa dospelí už opýtať „nemôžu“, nevedia alebo nechcú. Osobne si myslím, že takýto stav vedie ku zneužívaniu postavenia ľudí, ktorí majú oprávnenie rozhodovať o životoch iných. A je jedno, či sú takýto ľudia v našej rodine, komunite, pracovisku, obci, meste, okrese, regióne, štáte alebo Európskej únií.

Otázka položená dospelým je často krát vnímaná ako ohrozenie osoby, ktorej sa pýtate. Prvá myšlienka takmer každého opýtaného je – niekto na mňa útočí. Mnohí opýtaní potom reagujú protiútokom. Je to prirodzené, pretože takáto reakcia je základným inštinktom prakticky všetkých živočíchov. Je takáto reakcia správna? Jednoduchá otázka, ale zložitá odpoveď.

Odpoveď je schovaná v komunite ľudí, na ktorých má otázka vplyv. V minulosti boli tresty za porušenia pravidiel (zákonov) iné, ako sú v súčasnosti. Často krát bolo bežné, že sa za porušenie platilo časťou svojho tela alebo dokonca životom. V súčasnosti to už v našom regióne tak nie je. Čo sa zmenilo? Ľudia? Nie! Tí zostali a zostanú vo svojej podstate stále takí istí. Zmenil sa prístup ľudí v komunite.
Sila ľudí v komunite je obrovská a je zodpovednosťou takých, ktorí majú vplyv na ich život, či táto sila bude využitá alebo zneužitá. História ľudstva je plná príkladov, kedy väčšina (aj mlčiaca) umožnila páchanie zverstiev na druhých ľuďoch.
Za každou takouto udalosťou je možné nájsť stav, kedy bola silná snaha zodpovedných usmerňovať tok a obsah informácií, ktoré idú smerom do komunity. Preto, a práve preto komunity svojím postojom umožnili dianie sa toho, čo sa udialo. Kto za to môže?

Jednak tí, ktorí svoje postavenie zneužili, ale aj tí, ktorí im ho zneužiť umožnili! Možno sa to na prvý pohľad bude zdať ako nezmysel, ale nasledujúci výrok je pravdivý: „Žijeme v najbezpečnejšom a najpokojnejšom období existencie ľudstva.“ Je to tak, štatistika nepustí (Ak sa pravdivosť tohto výroku komukoľvek nepozdáva, nech investuje svoj čas a začne zbierať informácie na internete.). A to všetko napriek realite, ktorá je prezentovaná médiami. Prečo je tomu tak?

Pretože ľudia stále viac komunikujú medzi sebou. Informácie sú stále prístupnejšie a možnosť overiť si tvrdenia kohokoľvek (aj o bludoch, ktoré sú prezentované ako fakty) sú v súčasnosti také, aké v minulosti neboli. Preto sa tak niektorí zodpovední snažia urobiť všetko preto, aby sa ľudia nepýtali a nemali prístup ku informáciám.

Každý človek má právo opýtať sa bez toho, aby bol za tento čin potrestaný!
Každý opýtaný má právo otázku nezodpovedať! Je však na komunite ľudí, ktorých sa otázka týka, či si opýtaný smie nezodpovedanie otázky dovoliť.