Drobné účtovné pochybenia (komentár)

Koľko dôkazov treba kým uveríme? Prechádzal som si nedávno sled udalostí tohto školského roka a vyplynul mi z toho celkom nečakaný záver. V skratke ide o toto:

Asi v októbri som sa zúčastnil jednej diskusie s ostatnými rodičmi, kde sme rozoberali podozrenie na nie celkom korektné použitie peňazí rodičov. Vtedy to bolo len podozrenie a diskusia končila asi takto - „Vieš... kým nebude niečo preukázané na papieri, tak sú to len názory...“.

Neskôr sa vynorilo vyúčtovanie rodičovských peňazí, kde už bola nekorektnosť niektorých prípadov použitia rodičovských peňazí riadne hmatateľná a opäť sme o tom diskutovali. Prevládol vtedy názor „...veď sa zas až toľko nestalo, ja škole doprajem“

Neskôr bol preukázaný jednoznačný pokus o fraud, ktorý napriek tomu, že bol zverejnený, ostal akosi nepovšimnutý. Opäť argumentácia – „Bol to len pokus, aspoň sa prukázalo, že fungujú kontrolné mechanizmy...“

Mnohí už dávnejšie poukazovali na nelegálnosť výberu peňazí v hotovosti. Valcujúcim protiargumentom vždy bolo, že škola dosahuje dobré výsledky a 20€ predsa nie je tak veľa. V januári p. riaditeľka verejne vystúpila a oznámila, že výber v hotovosti je naozaj nelegálny. Bez mihnutia oka sme teda nabehli na platby na darovací účet. Žiadalo by sa teda urobiť poriadok aj vo financiách predchádzajúcich rokov. Radšej som ale týmto smerom ďalej ani neuvažoval, keď v mailoch rezonovalo „... ja verím, že peniaze boli použité na správnu vec“.

Za predchádzajúce roky nikdy nikto (a za tým si stojím) nedal žiadny overiteľný výkaz peňazí vyzbieraných v hotovosti a ich použitia. Je tu vážna disproporcia medzi odhadom vyzbieraných peňazí a vyúčtovaním, ktoré bolo predložené. Očakával by som, že vznikne tlak na vysvetlenie, resp. presné vyúčtovanie. Ale opať tu bol argument „... ja verím, že peniaze boli použité na správnu vec“.

Neskôr pokračovala verejná diskusia formou „...Ak má niekto podozrenie o trestnom čine napr. spreneverenie peňazí treba zainteresovať príslušné orgány (zriadovateľ, polícia) a nie tu smradiť.“
Asi týždeň nato sa na verejnosť dostala správa o výsledkoch kontroly na škole, ktorá preukázala vážne finančné hriechy. Neviem čo pisateľ súdi o výsledkoch a či ho tzv. príslušné orgány konečne presvedčili. V každom prípade som však zaznamenal hojne zastúpený názor, že „...ide v podstate len o drobné účtovné pochybenia“.

Tak teda k tým drobným účtovným pochybeniam – to, že škola neúčtovala je jedna vec. Druhá a vážnejšia je, že za tým neúčtovaním je tým pádom skryté nerozmotateľné klbko najpodivnejších transakcií rodičovských peňazí. Tým, že sa neúčtovalo, nikto nevie koľko sa vybralo peňazí a na čo sa použili. Na dovolenku? Mohlo sa stať. Na zaplatenie prehratého súdneho sporu? Mohlo sa stať. Na súkromné investície absolútne nesúvisiace so školou? Mohlo sa stať. Lenže to sa nikdy nedozvieme, pretože došlo k tzv. drobnému účtovnému pochybeniu.
A opäť – dôkaz je na stole, ale v diskusií zaznieva „... nerobil by som z toho vedu, takéto veci sa bežne dejú aj v iných organizáciách“.

Podčiarknuté a sčítané, ukazuje sa, že radšej zostávame žiť v ilúzií o peknej prítomnosti a za žiadnu cenu si ju nedáme vziať. Ak by aj na misku váh pribudli ešte ťažšie závažia, zrejme nebudú dostatočné.
Ochota ospravedlniť akýkoľvek prešľap a porušovanie zákonov je pre mňa záhadou.

Praktická konsekvencia: Ak sa ráno ponáhľate, kľudne prejdite autom popred školu pomedzi deti rýchlosťou 100km/h. Zrejme Vám na to nikto nič nepovie - veď sa nič nestalo. (Ide o drobné šoférske pochybenie). A ak by sa aj niečo stalo, ostatní rodičia sa Vás pravdepodobne zastanú, a budú tvrdiť, že Vy by ste ničoho takého neboli schopní, pretože Vás poznajú a veria Vám.