Spomienka na udalosti minulé

Dnes som narazil na blogu na článok, ktorý otvoril  spomienky. Škoda, že na škole je minimum ľudí, ktorí si pamätajú udalosti z roku 2005.
Málokto však vtedy učiteľkám (a členovi RŠ) veril a rozumel, čo sa ukázalo ako chyba. Im záležalo na napredovaní školy, nesúhlasili s biznisom pani riaditeľky. Riaditeľka nakoniec ich odchod vyhodnotila, že odišli kvôli peniazom. Možno čiastočne áno, keď videli, čo sa robí s peniazmi rodičov a čo všetko môže peniaze ovplyvniť. Napríklad prijímanie detí ...

Komu sa nechce čítať celý článok, vyberám z blogu pasáž, ktorá sa týka našej školy a našej riaditeľky. Znenie celého článku http://orsag.blog.sme.sk/c/353331/Karma-nasa-skolska.html

Roky sledujem a čítam všetko, čo sa nás týka. Chcem byť v obraze. Nemal by som, ale musím to spomenúť. V štátnej škole, v ktorej Eva učila jedenásť rokov,nechala kus svojho ja. Svojej odbornosti a hlavne talentu učiť. Podieľala sa dlhé roky na metodickom smerovaní tejto školy a bola za to aj  ocenená. Jej skúsenosti a znalosti špeciálneho pedagóga pomohli mnohým deťom. Problém však  nastal vtedy, keď začala nazývať veci pravým menom a zastala sa kolegyne, ktorá sa dostala do rozporu s riaditeľkou. Kolegyne si ju  vybrali za svoju kandidátku  do rady školy, do zamestnaneckej rady a vedeli prečo. Eva si málokedy dá skákať po hlave. Pri komunikácii, vyjadreniach a argumentácii nikdy nepoužila neprimerané vystupovanie, vždy vystupovala slušne a najmä kompetente. Boli sme vtedy v ťažkej životnej situácii. Tri malé deti na krku, ja nepojazdný (moje telo si povedalo dosť), Eva sama a proti vedeniu školy. Aj tak som ju v tom podporil. Tiež neznášam nespravodlivosť a aroganciu moci. Problémy, ktoré v tej dobe vyplávali na povrch sa museli riešiť. Išlo tu hlavne o podivné finančné toky a maniere pri výbere žiakov. Niekto sa snažil zo štátneho si spraviť súkromné. Bolo to veľmi búrlivé a hektické obdobie. Celá táto kauza ale vyšumela do stratena. Pani riaditeľke niekto podržal chrbát a dôsledkom bolo, že kolegyne sa k Eve obrátili chrbtom a začali proti nej spisovať petíciu a vedenie na ňu začalo vytvárať neuveriteľný nátlak. Tak sa z uznávanej pedagogičky zo dňa na deň stala podľa slov riaditeľky "vyhasnutá" učiteľka. V škole dala výpoveď. Podotýkam, že táto vyhasnutá odvtedy napísala ďalšie učebnice a množstvo iných materiálov, vychovala a vzdelala ďalšie desiatky detí, ale teraz už ako slobodná osoba. Tak, ako sa história zvykne opakovať, tak táto škola opäť dnes zažíva svoje turbulentné časy. Blíži sa voľba riaditeľa školy a tak sa zbrojí. Pre nás je to ale uzavretá kapitola. Len sa divím, že niekto má masla na hlave až až, ale vždy sa nájde niekto, kto to zahladí. My nemôžeme, inde to fičí, ako by sa nič nedialo. Meranie dvojitým metrom neexistuje len v politike, ale aj v školstve.
Vtedy nás ale podržali rodičia a na ich prosby sme sa rozhodli založiť školu. Začiatky boli ťažké, ale sme tu už ôsmy rok. Stali sme sa prvou súkromnou školou pre intelektovo nadaných žiakov na Slovensku. A viac ako na ministerstve sa zdržiavame v škole. Tu sme potrební.
Roky používame slovo INTELEKT ako svoju značku a tak nás aj vnímajú. Nebudem sa rozpisovať ako nám ministerstvo školstva nedovolilo toto označenie dať do názvu a ich odôvodnenie. Existuje tu iná škola, ktorej názov som pomáhal vytvoriť a tej to prejde. Sic. Chceli sme skrátiť ten nezmyselne dlhý názov Súkromná základná škola pre intelektovo nadaných žiakov na Súkromnú základnú školu INTELEKT. Hádajte, ako sme dopadli. Niekto sa postaral a tak sme podnes nútení  používať starý názov. Viete aká je to sranda, písať tento názov do tlačív a doprial by som Vám vidieť tie vrásky na čele každého, kto tento názov musí písať do príslušných koloniek. Z nadania sa dnes stal biznis.

Súhlasím, že na škole je minimum ľudí, ktorí  si pamätajú udalosti z roku 2005. Na osvieženie pamäti pripájam jeden čriepok z vtedajšej mozaiky udalostí. Ak by pri textoch nebol dátum rok 2005, pokojne by sme ich mohli považovať za niečo súčasné. Tie praktiky riaditeľky sa vôbec nezmenili. Ale bohužiaľ sa nezmenili ani praktiky úradníkov, ktorí mimo záznam problém priznajú, ale oficiálne sa ho boja riešiť.

Ďakujem, že niekto číta moje "výlevy" a neviem, či to bolo šťastné uverejniť na stránke Vašej školy. Meno Orságová tu vzbudzuje vášne dosť dlho. Veľa rodičov, ktorí k nám hlásili svoje deti sa Evy pýtali, prečo sa o nej v modrej škole tak nepekne hovorí.
Nedá mi ale uviesť veci na pravú mieru. Celé sa to začalo v čase, keď Vaša škola sídlila na Turnianskej a Eve práve skončila prvá materská a nastúpila na svoju pôvodnú špeciálnu školu. Kedže bola naša bulica zavretá na chodbe, tak som vedel, že je u nás návšteva prvoradého významu. Dejsina bola dosť otravná a milovala návštevy. V kuchyni sedela Jana Jurášková, Renáta Šramová a ich riaditeľka p. Laznibatová. Podľa Evinho výrazu som vedel, že ju zlomili. Jana s Renátou, ako jej bývalé spolužiačky to sňou mali predebatované už dlhšie a následne nastúpil ťažší kaliber v osobe pani riaditeľky a podarilo sa im to.
Eva dlho odolávala, lebo si bola vedomá, aká ťažká práca ju čaká. Dovtedy vzdelávala deti v inom pásme intelektu, s inými potrebami a danosťami. Toto bolo ale niečo úplne nové a ona mala obavy, či to zvládne. Viedli sme o tom dlhé a vášnivé debaty. Čas ale ukázal, že sa na túto prácu hodí a našla sa v nej.
Vždy, keď som mal čas, tak som veľmi rád za ňou chodil do školy a pozeral sa, ako učí. Deti ma vždy fascinovali a mám ich nesmierne rád. I pre mňa to bolo niečo nové a úžasné. Rád tvorím a vymýšľam a Eva ma vždy vedela “zabaviť”. Spravili sme spolu pre deti niekoľko krásnych vecí. Mariánsku priekopu, Vzduchoplavcov a mnohé iné. Deti si na Evin podnet vymysleli aj vlastné logo bádateľov a ja som tak mohol byť užitočný. Mal som vtedy vlastnú agentúru slušne vybavenú strojmi a tak som sa realizoval, vyrábali sme pre deti nimi navrhnuté nálepky, logá, pomôcky a následne rôzne ocenenia v podobe certifikátov, hodností, ktoré deti pekne posúvali dopredu, motivovali ich k dosahovaniu čoraz lepších výsledkov. Snažili sme sa vždy s Evou byť napomocní škole, ako sa dalo. Eva nastúpila po druhej materskej skôr ako mala a tak sa naše dvojčatá stretli s realitou života školkárskeho ešte nie ako trojročné. Časom o to viac, pretože túto školu začali navštevovať aj naše dvojičky. Vážil som si Evine kolegyne a u nás doma sa dvere netrhli. Ich prácu som obdivoval a obdivujem podnes. Dnes síce už v úlohe parťáka v našej škole, ale aj tak je táto práca ťažká, ale prekrásna. Vďaka deťom som sa zasa stal človekom s fantáziou.
Prvé náznaky, že sa niečo deje, som začal badať na Eve, keď naše ratolesti začali navštevovať prvú triedu. Eva ešte dávnejšie predtým odmietla ponúkané miesto zástupkyne. Chcela učiť. Ale aj tak si ju zvolili do rady školy a do rady zamestnancov. Začala chodiť domov viac a viac unavená, ale o škole nepadlo ani slovo. Až po mojom dlhšom naliehaní som z nej začal pomalu ťahať to, čo ju trápilo. Nebudem Vám opisovať všetko, ale radosť som z toho nemal. Viem, aká Eva je a vážim si ju za jej prístup k práci i deťom. Viem, ako berie veci vážne a ako neznáša krivdu a lož. Pre mňa vždy bola a bude vzorom diplomatického prístupu k veciam a problémom. Za tých 25 rokov, čo sme spolu, ju poznám dokonale. Pre mňa je jednou z najväčších odborníkov, čo sa týka vzdelávania a výchovy intelektovo nadaných. A o tom ma presvedčujú deň čo deň i naši rodičia. Nedá mi to, ale musím povedať: "Eva na hrad". (Dúfam, že to nebude čítať, potom nastane obdobie studených večerí)
Musím sa dôrazne ohradiť vôči tomu, že sme školu zakladali kvôli peniazom. Opak je pravdou. Škola nám zhltla všetky naše úspory a doteraz sme nevideli naspäť ani cent. To nehovorím o nervoch. Pokiaľ je niekto presvedčený, že na školstve sa dá zarábať, neverte mu. Ten má školu len pre vlastný prospech. Ak chcete deťom dať to najlepšie, tak to stojí veľa. Času, peňazí i tých nervov. Nerátajte s návratnosťou, je to tak na prežitie. Musíte to robiť ako poslanie a pokiaľ nie, choďte od toho. Viac poškodíte, ako pomôžete. Eva si na začiatku fungovania školy vyplácala minimálnu mzdu, aby mohla platiť učiteľky. Neraz sme s tým už chceli praštiť, ale výsledky našej práce a výsledky detí nás zasa na nejaký čas nakopnú. A tak stále dookola. Počas nášho pôsobenia sme boli na ministerstve všehovšudy no, prsty jednej ruky by Vám stačili. A to máme školu osem rokov. Považujeme to za stratu času, v škole je nás treba viac. Nie my sme vynímoční, ale sú to deti. My musíme byť len nástroj, alebo lepšie povedané, prostriedok na ceste rozvíjania ich talentu. Talent je dar a nedá sa naceniť.
Vrátim sa ale k popisu udalostí. Celý ten "cirkus" začal nezhodou medzi riaditeľkou a Evinou kolegyňou . Údajne tam išlo o nejaké autorstvo (?) projektu alebo vecí spojených s chodom školy. Neviem a ani nechcem vedieť. Intelektovo nadanými sa svet zaoberá už dlho a tak mi pripadá divné sa handrkovať o niečo, čo inde beží. Informácií o výchove a vzdelávaní intelektovo nadaných je na nete dosť. A dočítate sa tam, odkedy aj kde sa s tým začalo. Je tu na mieste teda otázka, či je vôbec morálne sa o niečo také naťahovať. Ale zrejme sa tam jednalo o viac problémov, ktoré sa postupne začali riešiť aj v pedagogickom zbore i v rade školy. Eva sa snažila upozorniť najmä na nedostatky vyplývajúce z praxe, teda tie, s ktorými sa ona a ostatní učitelia denne potýkali.
Ocitla sa tak medzi dvoma mlynskými kameňmi. Na jednej strane jej dlhoročná kolegyňa a spolužiačka, na druhej strane riaditeľka. A ich spor. Do toho sa pridružili požiadavky rodičov na sprehľadnenie toku financií a na čo sú určené, proste začala mela. Nielen rodičia z Evinej triedy, ale aj z ostatných začali klásť veľmi nepríjemné otázky. Mňa najviac zarazil fakt, ako sa fungovalo pri prijímaní detí. Aj na toto padli dotazy. Vedenie školy nahodilo polohu mŕtveho chrobáka a na Evu začal byť vyvíjaný enormný tlak. Riaditeľkini verní nastúpili na Evu na všetkých frontoch. Bolo jej vyčítané, že ona je tá, ktorá to celé spustila a snaží sa stať riaditeľkou (sic), a bolo jej dávané za vinu, že zavádza a klame. Najlepšie na tom všetkom bolo to, ako sa k Eve postavili jej kolegyne. Malá, ozaj malá časť za ňou stála, ale zvyšok už pripravoval petíciu. Časti ako by sa to ani netýkalo. Padla im a zo školy preč. Hnus.
Pamätám si, ako mi Eva často doma ešte pred touto divokou situáciou hovorila, že sa opätovne na jej triede otvárali dvere, ktorými vplávali neohlásené delegácie komunikujúce rôznymi jazykmi, riaditeľka vedela, že sa môže spoľahnúť, že vždy bude môcť tým zvedavcom ukázať kvalitne odučenú hodinu plnú zaujímavých nápadov. V čase, keď už Eva nebola v kurze, sa tie dvere jej triedy otvárali ešte častejšie, vstupovala do nich však už len sama riaditeľka, tiež neohlásene, hľadala a dúfala, že Eva spraví nejaký prešľap, pochybí metodicky alebo ľudsky, žiaľ, nevyšlo jej to. Nie nadarmo ju práve ona navrhla na ocenenie za kvalitnú dlhoročnú prácu v školstve, ktorú jej odovzdal vtekajší predseda VÚC Ľubo Roman.
Pochodili sme spolu s Evou a ostatnými rodičmi jeden úrad za druhým. Výsledok? Riaditeľka je tam podnes a Eva bola donútená dať výpoveď. Bolo by veľmi ťažké aj naďalej dobre si odvádzať svoju prácu pod takým tlakom. Ja nepojazdný, tri malé deti na krku a život sa nám začal setsakra komplikovať. Nebyť mojich rodičov a Evinho brata, neviem ako by sme dopadli. Hovoriť pravdu a pomenovať konkrétne fakty sa nevypláca. Etapa Teplická bola pre nás uzavretá. Vrcholom bolo doporučenie, aby sme zvážilii zotrvanie našich detí na "jej" škole. To bola posledná kvapka.
S Evou spolu zo školy museli odísť tri jej kolegyne a tak sme dali hlavy dokopy. Našťastie nás podržali aj rodičia a tak sme sa rozhodli založiť školu. Jediná, kto bol proti, bola Eva. Neviem, ako to robí, ale zatiaľ mala vždy pravdu. Odhliadnuc od jej nesúhlasu, sme ju ale po čase presvedčili a tak sme mohli pokračovať. Za seba môžem povedať, že raz stačí.
Zažil som na Teplickej aj prípravu a vytváranie podkladov pre legislatívu, ktorá mala dať deťom s intelektovým nadaním smer. S Evou sme sa na túto tému taktiež veľakrát bavili. Ja som v tej dobe ale mal iné povinosti a tak som sa Eve do toho nemiešal. Nepatrilo sa to, nie som odborník. S odstupom času si ale hovorím, že som mal vtedy viacej na Evu tlačiť. Jej názory boli veľmi rozumné. Dopadlo to ako dopadlo a my si dnes "vyžierame" to všetko, čo sa týka intelektovo nadaných detí. Kontrola z ministerstva nám ukázala, ako sa mýlime. My prax, oni teóriu. Dostať niečo z Teplickej? To skôr vylúpim Fort Knox. Ale to je už iná kapitola.
Školu sme založili, začiatky boli ťažké a tak sme tu ôsmy rok. Stala sa z náš škola pre deti s intelektom a pre mnohých ich posledná šanca. Tak, ako s nami z Teplickej odišli triedy, tak sa od nás po čase jedna trieda na Teplickú vrátila. Nepotrebujeme pedagóga, ktorý chýba viac ako 1/3 školského roku, jeho práca s deťmi je nekonečne vzdialená od princípov práce s nimi a už vôbec nie nátlak rodičov. Máme svoje pravidlá a Eva je v tomto neoblomná. Ako dopadla táto trieda, tak to sa opýtajte u Vás na škole. Dotyčná tam nevydržala ani rok. Treba uvádzať veci na pravú mieru.
Počas nášho pôsobenia od nás chcela odísť aj časť inej triedy a to kvôli jednému chlapcovi s Aspergerovým syndrómom. Hádajte kto ostal? Náš miláčik. Trieda odišla a s nimi aj ich triedna. Eva to zasa dala jasne najavo. Chválabohu. Niekto si totiž poplietol, kto je vlastne majiteľom školy. A teraz mi povedzte, založili sme školu pre peniaze? Nie, inak by sa Eva nesprávala a nekonala, tak ako koná. Na prvom mieste sú deti a potom to ostatné.
Dnes máme v škole mimoriadne dobré vzťahy s rodičmi. O tom svedčí aj množstvo našich aktivít a podpora zo strany rodičov. Sme síce malá škola, ale robíme hlavne to, čo sme si predsavzali, teda Eva. Pomáhať deťom s intelektom zvládať nástrahy života a jemne obrusovať ich prejavy. A že sa nám darí, tak o tom hovoria výsledky našich detí. Tie robia našu školu školou.
Neverím, že toto moje "povídaní" tu dlho vydrží, ale aj tak je mojou povinosťou voči Eve uviesť veci tak, ako boli a ako sa stali. Nebudem tolerovať jej neustále očerňovanie a tobôž nie od ľudí, ktorí jej morálne a eticky nesiahajú ani po malíček na nohe. Na to si ju príliš vážim, nielen ako pedagóga, ale hlavne ako matku našich troch detí.

S pozdravom

Petr Orság

Neviem o tom, že by niekto mohol mať v úmysle Vaše "povídaní" odtiaľto staihnuť. Toto nie je stránka školy.

verdad napísal:Neviem o tom, že by niekto mohol mať v úmysle Vaše  "povídaní" odtiaľto staihnuť. Toto nie je stránka školy.

Na škole bola vraj už dávnejšie pridelená úloha, aby sa poverený zamestanenc s týmto fórom akožto štvavým plátkom vysporiadal raz prevždy.
A tu je ďaľší dôkaz s akou laxnosťou sa niektorí zamestnanci stavajú k plneniu zverených úloh.
Ani sa nečudujem pani riaditeľke, že sa jej v takomto ovzduší ťažko existuje.

 

...zdravim pana Kapu.....keho...  

Sorry za vstup do debaty.